Prečo? Som podozrivý?

Dobre, lebo ja som tu nebol.

Bol som v Bystrici, v Národnom disco bare.

Netuším, či mi to niekto dosvedčí. Šiel som tam sám. Bol som nasratý, okej?

Jasné. Vstal som okolo obeda. Predvčerom som do noci pracoval.

Hrám v kluboch v Bystrici a aj v dedinách, keď ma zavolajú. Mám to pekne rozbehnuté.

Ále, Šani je starý, takým veciam nerozumie. Robím si meno. Keď už budem veľmi známy, peniaze sa budú sypať. A to už nebudem od oca potrebovať ani cent. Nikdy.

Progresívne dancehall techno. To teraz letí! Viete, už pár dní neviem dostať z hlavy jednu perfektnú skladbu. Neviem si spomenúť na názov ani skupinu, ale bola to úplná pecka. Išlo to „náá-ná na tu tú-du du-du-du, ná-na na tu tú-du du-du-du, ná-na na tu tú-du du-du-du, NÁ-NA NA!“ a tak stále dookola, fakt desné psycho. Tú keby som mal v playliste, tak by ma určite volali hrať do všetkých klubov v okrese. Fakt škoda, že si neviem spomenúť ako sa volala. Bolo to niečo anglické aj keď nie z Anglicka, viete, mne cudzie jazyky nikdy tak dobre nešli. Len viem, že to muselo byť niečo fakt drsné, v klipe mali nejaké dravé šelmy, ako lovia korisť. Keby som tak aspoň na internete vedel nájsť video s jej cover verziou od skupiny Šifrovacieho tímu, to kamoš vravel že je tiež desne dobré.

To sa sem navalili strýko Štefan a tá jeho papriková ženička, aj panie z Prahy.

Hej, tie. Veľké panie, Kaťa s tou jej školou a Eli s tým jej titulmi a opaskami. Keď boli malé, chodili sem veľa a už vtedy boli také otravné...

No, musel som s nimi vydržať na tej ich oslave. Aspoň som robil hudbu. V tom som fakt dobrý, rozumiete. A zase jedlo tiež nebolo zlé, Gizka urobila makové štrúdle. Ale inak to bola dosť nuda. Príhovory, ďakovačky, sentimentálne blbosti. A ten hrozný župan, čo strýko dostal. Človek by si myslel, že od takých zazobaných bratov dostane aspoň zlaté hodinky.

A to vám kto povedal?

Strýko Štefan došiel ku mne a chcel zahrať nejaké maďarské ľudovky, také sračky sa už nehrajú ani v Kotva bare v Uzovskej Panici. Tak som ho poslal do riti, že mám svoj setlist a hotovo.

On nič. Ale oco sa do mňa začal navážať.

Jasné, že môžem. On ma bude poučovať o živote. On v živote z Dolnej Mičinej päty nevytiahol. Nevie, ako to vo svete teraz chodí. Že vraj si na seba nezarobím, že by som mal robiť niečo naozajstné. Ha, a čo urobil v živote on?

Čo?

Nie, ale veľa mi nechýbalo. Musel som odísť, vyvetrať si hlavu.

Neviem presne. Keď som prišiel do baru, bolo pol ôsmej.

Do Národného disco baru v Bystrici, tuto, kúsok od nás autom.

Do tohto ani nie, tam zatiaľ nehrávam. Ani ma tam nepoznajú. Ale raz sa dostanem do programu aj tam.

Mal som pár drinkov, naozaj len pár a chcel som prísť pred polnocou. Nech ráno nie som úplná troska. Tak som sa o pol dvanástej vrátil k autu a šiel som domov. Zastavili ma fízli, hajzli zelení. Dali mi fúkať.

Aké alibi? Zobrali mi vodičák, svine! Tak som musel odstaviť auto a volať si taxík.

Nie niekde. Asi dve minúty od Národného disco baru.

Neviem, bol som totálne vytočený. Ešteže je tu strýko Karol, ten sa s nimi pôjde porozprávať.

Videl som Kaťu, ako sa motá po záhrade. Vyzerala, že niečo hľadá.

Neviem, či ma videla. Neozýval som sa, nemal som chuť sa s ňou baviť.

Nie. Vyšiel som hore do izby a dúfal som, že cestou už nikoho nestretnem. Hlavne nie Gizku alebo Šaniho. Ešte by mi dohovárali za tých pár drinkov. Aha, počkajte, ešte som videl, ako sa teta Margit vracia do svojej izby.

Ty vole, ja neviem. Videl som jej chrbát a ako za sebou rýchlo zaviera dvere.

Ty kokso, nie! Tak on to s tými vyhrážkami myslel fakt vážne. To je hajzel.

Vyhrážal sa mi všelijako. Ale neveril som, že má na to gule to aj urobiť.