Áno, ja som Mojmíra našiel. Stále tomu nemóžem uveriť. Myslel som, že takéto veci sa stanú iba vo filme.

Asi okolo piatej ráno, možno trošku skôr. Bol som venčiť Punťa. Šiel som skoršie ako zvyčajne, lebo vyzeral, že už naozaj potrebuje. Viete, Mojmír nemá rád, ak Punťo urobí mláku niekde v dome.

Vždy robíme koliečko, vyjdeme hlavným vchodom a potom obídeme celý dom. No a na opačnej strane domu pod balkónom, tam som ho uvidel. Ležal na bruchu. Iba tak, v pyžame a župane. Ešte aj papuče mal na nohách.

Ani nie, Punťo sa k nemu rozbehol. Zavolal som na neho. Potom som drgal do Mojmíra, pokúšal som sa ho prebrať. Keď sa nehýbal, volal som hneď 112. Aha, a ešte pri ňom ležal kus zo zábradlia.

Áno. Potom som pozrel hore, zábradlie na balkóne je zlomené. Viete, už bolo trochu práchnivé, chystal som sa do neho pustiť, opraviť ho, keď bude po oslave.

Včera sme oslavovali päťdesiatku Števka, Mojmírovho brata. To preto sa tu zišla celá rodina.

No, ráno som vstal a šiel som rovno do krčmy.

Nie, nie tak ako myslíte. Ja som bol dohodnúť pomocníkov na chystanie oslavy. Viete, v mojom veku už nerobím veci tak rýchlo, ako kedysi. Bolo treba pokosiť záhradu, rozložiť altánok, vynosiť stoličky a gril a tak. Aj Gizke bolo treba trochu pomôcť nachystať izby a ona ešte k tomu aj varila a piekla. Bolo toho veľa. Tak som šiel do krčmy, najal som si troch miestnych chlapcov na pomoc. Doviedol som ich rovno ku Gizke, nech pomôžu najskôr jej.

Šiel som hľadať slivovicu. Zakopal som na našom poli fľašku, v deväťdesiatom štvrtom v marci, keď sa Števkovi narodil Lajoš. Vtedy sme si povedali, že potom ju otvoríme, keď bude nejaká dobrá príležitosť, napríklad Lajošove promócie. Tie sme už zmeškali, nikto si na to vtedy nespomenul. Zo zeme tá domáca nejako lepšie chutí, tak som chcel Števka prekvapiť na narodeniny. Ale ako na potvoru, nevedel som ju nájsť. Kopal som asi pol hodiny a vzdal som to.

Rozdelil som pomocníkom úlohy vonku a šiel som tiež robiť. Okolo obeda začali prichádzať naši hostia. Prví prišli Karol a dievčatá z Prahy. Števko a Margitka tesne po nich. Naobedovali sa trochu a šli do izieb oddýchnuť si po ceste. Pred treťou som vyplatil chlapcov a dal som im obedy – Gizka im zabalila cigánsku v žemli, pekne v alobale, aby im nevychladla. Aj plechovku im k tomu pribalila, zaslúžili si. Každý dostal dvacku k tomu.

Už nemali čo ďalšie robiť. A ja som si konečne šiel oddýchnuť.

Nie, kdeže. My s Gizkou sme všetko nachystali na švédsky stôl a panstvo sa už obslúži samo. Viete, my v našom veku už potrebujeme viac oddychovať. Navyše, vedeli sme, že po oslave bude treba všetko upratať!

No, tak sa najedli, porozprávali a zablahoželali Števkovi, celkom príjemne to vyzeralo, keď som občas na nich z okna pozrel. Až dokým sa nepohádali.

Mojmír a Žigi.

Poviem to tak, že Žigi nie je poriadny chlap. A ani poriadny syn.

Žigi akože pracuje ako hudobník. Dížej si hovorí. No a tak chcel mať na starosť aj hudbu na oslave. Lenže nikomu sa to veľmi nepáčilo. On má taký trochu, hm, zvláštny hudobný vkus. Tak ho Števko poprosil, nech zahrá niečo iné a on na neho vyskočil. A Mojmír to nevydržal.

Povedal Žigimu, čo si myslí. Že nie je na nič súci a s tou hudbou len vymýšľa. Veď uznajte, chlap už tridsaťpäťročný, vlastná rodina nikde, len frajerka stále nejaká iná. Zodpovednosť žiadna, žije si ako keby nič.

Nahneval sa, vykričal dačo otcovi a potom odišiel.

Okolo siedmej.

Neviem, ja som len videl, ako sa panstvo premiestnilo dnu do salóna. Potom som šiel večerať.

Nie, po večeri som si pozrel správy a Góly-body-sekundy. Potom som šiel odložiť Žigiho hudobné aparatúry zo záhrady. Viete, keby náhodou v noci pršalo.

Vlastne, jedna vec ma prekvapila. Máme na konci pozemku malú kôlňu, mám tam kosačku, náradie a tak. Tam som chcel dať tie Žigiho veci, lebo to bolo najbližšie. No a kôlňa bola zamknutá. Ja ju nikdy nezamykám a kľúče sú vždy vo dverách. Nenašiel som ich, tak som tie haraburdy nakoniec nanosil do garáže.

Kam asi? Však už bolo skoro desať. Spať som išiel. Tušil som, že ten diabol Punťo nás zobudí skoro, keď je v dome toľko ľudí.

Ach, Mojmír bol veľmi dobrý človek. A naozaj veľmi. Nikdy veľa od života nechcel. Možno aj preto, aká tragédia ho zamladi postihla. S Majkou chodil od strednej školy, obrovská láska to vraj bola. Veď aj preto sa Žigi narodil tak skoro. Také veci sa vtedy neplánovali. Ale to že Majke sa po pôrode pohoršilo, ho veľmi zasiahlo. Nie je jednoduché ostať v dvadsiatke vdovec s bábätkom. Možno aj preto sa neodsťahoval od rodičov. A potom, keď kúpili tento kaštieľ, ostal tu s nimi. Stará pani mu pomáhala, o Žigiho sa starala. Svokrovci nechceli s ním vraj mať nič spoločné, tak za Majkou žialili.

Od deväťdesiateho. Po revolúcii, keď kúpili kaštieľ a začali ho prerábať, sme sa s Gizkou prihlásili na inzerát a zobrali nás.

Ale kdeže! Veď nikam nechodil, len o syna a rodičov sa staral, kým ešte žili. Nikdy nepracoval. Ani ženu si už ďalšiu nehľadal, ostal verný Majke. Preto mám takú zlosť na Žigiho, mal si otca viac vážiť. Ale teraz je už neskoro, už sa nezmieria.

Je to náhrdelník starej panej, mamky Mojmíra, Karola a Števka. A netuším, kde sa tam vzal. Naposledy som ho videl v trezore v salóne.