Áno, poďte si sadnúť do kuchyne. Dáte si čaj alebo kávu?

Ráno som vstala skoro. Mala som zoznam, čo všetko treba pripraviť, bolo toho strašne veľa. Už na to začínam byť stará, nevládzem sama. Šani je na tom tak isto, tak sme si povedali, že si zoženieme pomoc.

Nesmejte sa, čo je na tom? Normálni chlapi, len akurát teraz nemajú čo robiť.

No určite, ešte to, aby nás potom celá dedina v hube omieľala! Aj tak potreboval Šani viac pomoci ako ja. A načistiť zemiaky dokážu aj chlapi.

No tak prišli, niečo mi ponosili, načistili zeleninu a potom som ich už vyhnala, motali sa pod nohy. Predstavte si, aj trochu drzí boli, jeden mi odhryzol z nugátovej rolády, čo bola v chladničke. A druhý ňúral v komore, asi myslel, že tam máme nejakú pálenku. Doobeda som navarila guláš a dozdobila koláče. Potom som žehlila obliečky a obliekala periny v hosťovských izbách. Len to mi hodinu trvalo! Ešte som nebola úplne hotová, keď prišli dievčatá s Karolom. Ale to mi nevadilo, viem, že Eliška a Katka by sa nehnevali, keby si mali sami obliecť tie periny. Horšie je to so Števkovou Margit, tá si na obskakovanie potrpí. Našťastie, ich izbu som mala už hotovú, keď prišli. Chlapci, teda, pardón, páni Kováčovci, boli chvíľu sami v salóne, niečo riešili. Ja som ešte musela naukladať obložené misy, ešte že mi prišla Eliška pomôcť. Viete, s ňou sa veľmi dobre cítim, vždy mi niečo zaujímavé porozpráva o tom zápasení. A musela som chystať aj obedy pre pomocníkov, Šani ich akurát vyprevádzal. Tak som zabalila mäso v žemliach a nejaké pivko k tomu, nech im neni ľúto, že v komore nič nenašli.

Ále, prosím vás. Potom som si šla ľahnúť. Všetko bolo nachystané, tak nech sa bavia. Priznám sa vám, aj som si riadne pospala, bola som vyšťavená.

Ja som sa nezobudila, Šani do mňa strkal, že veľmi chrápem. To bude tá nová protéza... Ale, kde som bola – nachystala som Šanimu niečo na večeru a pozreli sme správy. To už všetci šli dnu, tak som si vytlačila vonku vozík a pozbierala som riad a zvyšky jedla. Koláčiky som odložila špeciálne pre Elišku s Katkou, tušila som, že večer ešte prídu do kuchyne vyjedať. Eliška síce teraz veľa cvičí, ale mojim koláčom neodolá.

Ani nie. Len som nevedela nájsť polovicu z jednej sady príborov. Prisahala by som, že som ich vyložila von všetky s ostatným riadom. Také strieborné, s ozdobnými rúčkami. Ale nič, nájdu sa niekde. A potom som sa pustila do umývania riadu, ani neviem, ako ten čas uletel.

O jedenástej? Tak mohlo byť. A išla som spať. Spadla som do postele ako klát. Ani Šaniho chrápanie mi nevadilo, pílil ako drevorubač.

Nie, prišli dievčatá na tie koláče. Aj mi trochu pomohli utierať riad a odkladať. Plánovali sme jedálniček na ďalší deň. A tá Katkina mačička je taká zlatá!

Prosím vás, to si ani neviem predstaviť. Taký milý človek to bol.

Žigi? No, ten dá niekedy celkom zabrať, ale otcovi by neublížil. Viete, ja som tak dúfala, že ten chlapec z toho vyrastie. V detstve mal kamaráta, Janka Veselého, všade spolu chodili. Aj na krúžky, aj na futbal. Janko mal na neho veľmi dobrý vplyv. A potom sa Žigi zopsul. Z Janka je teraz doktor, zubár, predstavte si. On má ešte aj dvoch bratov, najmladší Slávko je tuším rovesník Števkovho Lajoša, a všetci traja sú zubári. Majú ambulanciu v Bystrici, Veselý doktor sa to volá, výborné protézy robia.

To vám neviem povedať, záleží na tom, kto tu bude teraz bývať. Ale obaja máme už skoro dôchodkový vek. Tak sa niekam odsťahujeme ak budeme musieť, budeme si sami hospodáriť. Ale za kaštieľom nám bude veľmi ľúto.

No dovoľte! Ja vidím, ako na mňa pozeráte! Ja nie som zlodejka, prisahám. Mojmír mi ho dal. Povedal, že si za roky práce zaslúžim odmenu a že aj jeho mama by si to určite tiež tak želala.

Jáj! Ja som tie župany včera ráno žehlila, boli čerstvo vyschnuté. A potom som ich išla odniesť na miesta. Asi som mala takú plnú hlavu tých príprav na oslavu, že som si nevšimla, ktorý kam dávam.

Nie, nie, ja som tu ešte vtedy nepracovala, nepoznala som ju. My so Šanim nie sme odtiaľto, prisťahovali sme sa sem, keď nás vzali do kaštieľa pracovať.

Samozrejme, to vedela celá dedina. Aj keď hneď po svadbe odišli odtiaľto bývať niekam do Bystrice.

No, tak ten Miki nakoniec nebol až taký dobrý chlap. V mladosti sa rád zabával, ale to ešte vládal potom aj pracovať. Ale čím bol starší, tým sa mu chcelo viac zabávať a ostávalo mu menej sily na prácu.

Tak ako veľa chlapov, ktorí nemajú poriadnu robotu a žijú z fušiek na čierno. A viete, kým takíto chlapi majú aspoň také meno, že robia poriadne, tak ľuďom nevadí, že si pri tom občas vypijú. Ale ak je prvá vec, čo o ňom počujete to, že si rád vypije, už ho domov na fušku nezavoláte, rozumiete mi?

Čo asi? Zle to dopadlo. Na jednej fuške spadol z rebríka a zlomil si väz. Jeho syn vtedy začínal strednú školu. Najhoršie na to celom bolo, že chlapec bol na tej fuške s otcom a asi aj videl, ako spadol.

Kam sem? Myslíte do kaštieľa? Odkedy tu robím, nikto taký tu nebol. Že či chodia dole do dediny, to vám neviem povedať, ja tam chodím akurát tak do Jednoty. Aj to menej, odkedy Tesco nákupy až domov vozí. Ale ona tu mala rodičov, tak možno ich navštevujú, ak ešte žijú.

Samozrejme, že nie, nikdy pred tým som ich nevidela.